„...po schodoch, po schodoch poznávam poschodia...“

Výťah opäť nefunguje. Stáva sa to pomerne často. Mám rada dochvíľnosť, a preto ma privádza do stavu nepríčetného chyba v systéme. Keď sa ponáhľam, beriem schody po dvoch (čo by sa mohlo odraziť aj na mojom pozadí). Iný druh situácie nastáva, keď sa musíme ísť venčiť. Beriem vôdzku a namiesto 30 výťahových sekúnd (mám to presne vyrátané :)) ťahám za sebou nášho priškrteného štvornohého milášika (o čo, že aj slimáky upaľujú rýchlejšie). Míňam poschodia a aj tu platí, že rodinu si nevyberieš a ja musím konštatovať, že ani susedov:

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (0)

7 – penthouse, začiatok nášho trápenia, 3 bytové jednotky. V jednom taká normálna rodinka. Dvaja rodičia, dve dcéry, jeden pes (a momentálne ešte litre čučoriedok). V byte oproti párik – manželia. Majú bábätko. Maličké. Šťastíčko. 2 roky pred nimi tam tiež bývali manželia, tiež s (ne)šťastím, dcérou, ktorej obľúbeným športom bolo celých 30 sekúnd vyskakovať ako blcha v tom výťahu, až kým sa rodičia nerozviedli. Aááá, nakoniec stará Kubačková, má 80. K takým treba mať úctu, preto „Normálna rodinka“ leje do kýbľa pol litra SAVA a rohožky po umytí nechá zavesené na medziposchodí až do súmraku.6 – rovnaký počet bytov (ale im aspoň nezateká). Z bytu č. 20 sa vždy ozýval veľký krik. Kým sa rozvádzali, kričala na Neho, keď sa rozviedli, kričala na Dcéru, neskôr na Syna. Dnes sa od nich miesto kriku šíri vôňa (nie vždy najvábnejšia). Má nového frajera (aj matka, aj dcéra :)).5 – aká je pravdepodobnosť, že na jednom poschodí sa stretnú dve učiteľky v dôchodku, ktoré učili na Vašej základnej škole? (Rečnícka otázka – otázka nevyžadujúca si odpoveď, alebo odpoveď jasne vyplýva z predchádzajúceho textu.) Mimochodom v tom čase bolo Mydlo(vá) nadávkou najťažšieho kalibru. Na starobu však obe nejako zmäkli.4 – neviem, koľko sekúnd trvá cesta na toto poschodie, zdá sa však ako celá večnosť. Hotová krížová cesta. Pán očividne prežil väčšiu časť svojho života v socializme, a preto sa nazdáva, že antiperspirant je prežitok. Pri náhodnom strete odporúčam pozdraviť a tváriť sa, že niet väčšieho potešenia, než vyšliapať pešo až do penthausu. 3 – na tomto poschodí sa mi zapaľujú lýtka. Opar na chodbe, večne rozčapené dvere, hurhaj a vrava. Matka so synom (najstarším z piatich) si podávajú fľašu, kým otec ťahá dvanástky v závode. Mamča odborným okom (je zdravotná sestra) zistila, že už to dlho nepotrvá. Napriek tomu je to moje obľúbené poschodie. Z dvier oproti často natrafím na dvoch šumných bratov (približne v mojom veku:))2 – „Pán George“, teda jeho allias. Keď sme ako deti doma maľovali, pozerali sme z okna, George sedel na lavičke (každý deň, celý deň) s foťákom okolo krku a živo diskutoval s každým, kto šiel naokolo a rozhadzoval pri tom rukami do rytmu našej naladenej stanice. George – hotový dirigent. George je Mamčine obľúbené meno (ešteže som sa narodila ako dievča).1 – hmmmm, hmmmmm, hmmmm, zvláštne ticho, žiadne klebety. Ani neviem, kto tu býva.P – prízemie, najfrekventovanejší úsek. Bývala tu rodina so svojím synom, ktorý bol na vozíčku. Ani neviem, prečo sa odsťahovali, škoda ich, milí ľudkovia. Nový majiteľ si dal urobiť nové bezpečnostné dvere. Pekná prácička.Ha, výťah je zas funkčný. „Zvezieme sa na S=suterén, George (meno nášho psa)?